Aj keď prvá písomná zmienka o obci Dvorec pochádza z roku 1455, neznamená to, že obec by pred týmto rokom neexistovala. Práve naopak. Ako už aj samotný názov naznačuje, patrí Dvorec k veľmi starým sídlam bývalej Trenčianskej župy. Archeologické nálezy potvrdili, že územie obce bolo osídlené od doby neolitu, boli tu nájdené sídliská zo staršej i mladšej doby bronzovej, z obdobia Veľkomoravskej ríše a významné je aj odkrytie stredovekého pohrebiska z 10. – 12. storočia. V listine z roku 1455 sa obec spomína ako Odwarcz, v roku 1469 ako Dwhoreczk, 1472 Odworcz, 1520 Dworecz ale aj Bánudvard. Okolie obce priťahovalo už koncom minulého storočia viacerých bádateľov, ktorí tu hľadali stopy osídlenia, dokazujúce jeho kontinuitu od čias Veľkej Moravy. Na prelome storočia bolo odkryté kostrové slovanské pohrebisko. Bohatý nález šperkov z tohto pohrebiska, získalo v roku 1906 Národné múzeum v Budapešti. V roku 1935 navštívil toto miesto školský inšpektor Koloman Sopko z Bánoviec nad Bebravou a v terase za kaštieľom vykopal pokusnú sondu. Objavil porušený kostrový hrob. Predmety nájdené v hrobe boli odovzdané do Slovenského národného múzea v Martine. V roku 1976 pri kopaní základov rodinného domu objavili i nádobu zdobenú žliabkovaním, pochádzajúcu z prelomu 9. až 10. storočia.
V stredoveku bol Dvorec zemianskou obcou, ktorá patrila viacerým zemianským rodinám – Dvoreckým, Dobrým, Palčekovým. V roku 1598 sa v obci nachádzalo šesť zemianskych domov. V roku 1784 tu žilo 144 obyvateľov v 25 domoch a v roku 1828 mala obec 32 domov a 205 obyvateľov. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali poľnohospodárstvom, furmankami a obchodom s drevom.
V prvej polovici 19. storočia boli vlastníkmi obce Gabriel a Leander Broďániovci. Týmto okrem rozsiahleho vlastníctva pôdy patril aj kaštieľ vo Vysočanoch. V polovici 19. storočia patril majetok v obci cisárskemu radcovi Karolovi Csetnekymu z Thínsu. Aj tento podobne ako jeho predchodcovia v Dvorci trvalo nebýval. V roku 1869 predal K. Csetneky statok vo Dvorci Jurajovi Csaradovi z Viedne. Csaradovci sa zdržiavali aj na svojom majetku v Horných Lefantovciach a na cisárskom dvore vo Viedni. Juraj Csarada sa do dejín Dvorca zapísal hlavne tým, že dal na vyvýšenine postaviť krásny kaštieľ v neorokokovom slohu. Juraj Csarada mal s dvomi manželkami ( 1. Vilma Scherzová, 2. Emma Vlachovská ) 8 detí. Najznámejší z nich bol Artúr Csarada, ktorý v roku 1888 vyplatil svojich súrodencov a stal sa jediným vlastníkom kaštieľa vo Dvorci. Csaradovci boli do šlachtického stavu povýšení v čase protitureckých bojov v období vlády Leopolda I. Podľa tradície sa člen tohto rodu vyznamenal pri dobíjaní tureckej pevnosti a v boji usmrtil tureckého veliteľa. Tento čin sa potom navždy zachoval v podobe csaradovského erbu, ktorý mal v štíte rameno s mečom, na ktorom je nastoknutá hlava Turka. Slávnostné vyhlásenie a uvedenie Csaradovcov do šlachtického stavu sa uskutočnilo na kongregácii šľachty v Hlohovci v roku 1687.
Z ďalších vlastníkov pôdy vo Dvorci treba spomenúť Karola Hullera a Armína Knopfelmachera z Bratislavy, ktorí tu vlastnili podiely vo forme záloh od Karola Csetnekyho. Od roku 1866 tu mala majetok v hodnote 1050 zlatých Juliana Witteová z Viedne a Leopold Munk z Vacova. Väčšími vlastníkmi boli aj Štefan Richter s manželkou Annou rodenou Breštenskou, ktorí bývali v Bánovciach a vo Dvorci mali malý majer a krčmu. Richterovci vlastnili pôdu aj v Haláčovciach, Otrhánkach a vo Veľkých Chlievanoch. V roku 1855 predali svoje majetky Oliverovi Seldnerovi z Horných Motešíc. V polovici 19. storočia vznikol vo Dvorci komposesorár – spoločná správa panských majetkov. Ako komposesori sa v roku 1868 uvádzajú Peter Chlievanský s manželkou Zuzanou rod. Lindvajovou, Jozef Dvorecký a ďalší, pričom sa spoločne spravovali aj majetky Csetnekyovcov a Richterovcov.
Najzaujímavejšou stavbou vo Dvorci je kaštieľ. Kaštieľ zatiaľ nie je v dostupnej odbornej literatúre podrobne spracovaný. Ide o neoslohovú stavbu postavenú v druhej polovici 19. storočia – staršia literatúra sa o ňom nezmieňuje. V práci Jána Matúša Korabinského - Geograficko historický lexikón Uhorska z roku 1876 sa pod heslom Dvorec spomína obec v Trenčianskej župe, ktorej obyvateľstvo sa živí roľníctvom a predajom dreva. Zmienka o kaštieli sa v tejto práci nenachádza. Kaštieľ vo Dvorci je neorokokový objekt letohrádkového charakteru, postavený na vysoko kvalitnej architektonickej úrovni. Postavil ho Juraj Csarada pravdepodobne v druhej polovici 19. storočia. Bližší zdroj inšpirácie neznámeho staviteľa sa dá určiť s istou rezervou zatiaľ len pri západnom krídle, ktoré s atikovou balustrádou a francúzskymi oknami nesie znaky stavieb francúzskeho architekta Giradina z obdobia vlády Ľudovíta XVI. Hlavné krídlo kaštieľa má síce čistotu dispozície i vonkajšieho členenia hmoty typickú pre jeho rokokové vzory, ale v detailoch a dekore eklekticky priberá rôznorodejšie spestrujúce motívy neskorších stavebných módnych prvkov. Vlastník kaštieľa Artúr Csarada sa narodil v roku 1860. Od mladosti prejavoval nevšedný výtvarný talent. Študoval maliarstvo v Paríži - vtedajšej metropole umeleckého sveta. Tu sa oženil s dcérou vysokého francúzskeho úradníka, ktorý bol istý čas guvernérom na Haiti. So svojou mladou manželkou – krásnou Kreolkou a s veľkým bohatstvom sa Artúr Csarada vrátil na Slovensko, do Dvorca. Kaštieľ bol zriadený štýlovým nábytkom z Talianska, Francúzska a Anglicka. Časť pôvodného zariadenia možno vidieť ešte aj dnes v Smolenickom zámku. Vo Dvorci sa Csaradovci s jediným synom Jurajom zdržiavali pomerne málo. Väčšinu roka trávili na cestách po západnej a južnej Európe, kde Artúr Csarada hľadal motívy na maľovanie. Podľa obrazov zachovaných v kaštieli bol Artúr veľmi nadaný maliar, ktorý ďaleko presiahol hranice amaterizmu. Vychádzal z klasickej školy a neskôr prešiel k impresionizmu. Známe sú jeho náladové zátišia a mnohé cudzokrajné témy ako napr. Benátky, Paríž a iné. Dodnes sa zachovalo niekoľko portrétov od Artúra Csaradu v kúrii Evy Siebertovej v Koniarovciach, ktoré zobrazujú matku súčasnej vlastníčky Barboru. Csaradovci sa totiž pomerne často zdržiavali aj na veľkostatku Leopolda Jakuba Sieberta v Koniarovciach. Artúrovi Csaradovi sa zatiaľ nedostalo náležitého ocenenia zo strany slovenských výtvarných historikov, zostáva len veriť, že sa tak v krátkej dobe stane. Rozhodne to bola zaujímavá osobnosť, pochádzajúca zo slovenského prostredia. Hovoril dokonalou slovenčinou, hoci sa obliekal ako pravý Angličan.
Park pri kaštieli vznikol hneď po výstavbe kaštieľa v druhej polovici 19. storočia. Podľa spomienok starších obyvateľov Dvorca existovala v parku gaštanová alej, v severnej časti bolo jazierko, vo východnej elipsovité kvetinové vázy a na terase prístavby pri kaštieli bola zriadená kvetinová záhrada a studňa. Hlavný vstup do parku bol cez veľkú, umelecky kovanú bránu. Okrem vzácneho zariadenia mala obrovskú cenu rozsiahla knižnica, ktorá bola v čase rozkvetu dvoreckého kaštieľa umiestnená v bočnej vysunutej miestnosti oproti zimnej záhrade. V novembri 1918 po skončení I. svetovej vojny a vzniku Československa sa ani kaštieľ vo Dvorci neubránil rabovačke, pri ktorej bola postihnutá aj knižnica. Artúr Csarada rozhádzané knihy uložil v hlbokých dverových výklenkoch salóna a keď pri výmene majetku dostal knižnicu do rúk Jozef Bellai, mala okolo 8000 zväzkov. Knižnica vznikla zbierkami kníh, patrila k dobovému a stavovskému dobrému mravu a Artúr Csarada nebol výnimkou, aj keď v jeho vzťahu ku knihám prevládal hlavne umelecký moment. Asi polovicu celého fondu tvorili staré knihy z Talianska zo 16. – 18. storočia s náboženským obsahom, ktoré Artúr Csarada kúpil krátko po veľkom zemetrasení v Messine v roku 1908 od tamojšieho farára. Tento tzv. messinský fond však pravdepodobne tiež nevznikol v Messine. Dostal sa sem údajne za napoleónskych čias z niektorého severotalianského kláštora. Novšie knihy z 19. storočia pochádzali zväčšia z Rakúska.
Dvorecká knižnica mala to šťastie, že sa dodnes zachovala v ucelenej podobe ako súčasť fondov Univerzitnej knižnice v Bratislave. Stalo sa tak zásluhou Jozefa Bellaia-Stolárika, vysokého štátneho úradníka, ktorý počas svojho pôsobenia v štátnej správe v Trenčíne vymenil svoj majetok v Maďarsku za majetok Artúra Csaradu vo Dvorci a stal sa vlastníkom kaštieľa aj s knižnicou. Jozef Bellai sa narodil 27. 01. 1871 v Turzovke. Študoval na viacerých stredných školách v Žiline, Nitre, Ostrihome, neskôr právo v Budapešti. S manželkou Annou mal syna Jozefa a dve dcéry. V rokoch 1897 – 1919 pôsobil ako úradník v Temešvári, od roku 1919 bol riaditeľom mestskej knižnice. Po roku 1919 bol hontianskym a do roku 1920 aj trenčianskym županom. V rokoch 1923 – 1929 pôsobil ako vládny radca a prednosta mestského notárskeho úradu. V roku 1930 bol prednostom kultúrneho odboru Krajinského úradu v Bratislave. Jozef Bellai sa zapísal do galérie šlachetných darcov súkromných knižníc tým, že darovacou listinou z 30. augusta 1924 odovzdal zámockú knižnicu rodiny Csaradovcov z Dvorca Univerzitnej knižnici v Bratislave. V súvislosti so svojím preložením do Bratislavy za hlavného mestského notára Bellai svoj majetok vo Dvorci predal, ale ešte predtým, aby ju uchránil od neistého osudu v rukách nových majiteľov, daroval knižnicu Univerzitnej knižnici. Zbierka pozostávala z 8000 zväzkov kníh písaných v rukopisoch. Medzi rukopismi sú aj viaceré záznamy členov Csaradovskej rodiny, ktoré majú skôr charakter archiválií a môžu poslúžiť ako prameň k poznaniu hospodárskych dejín Dvorca. Podľa darcovho odhadu bola v čase darovania hodnota knižnice asi 145 000 korún. Skutočná cena kníh je však nevyčísliteľná.
Zdroj: Kronika obce Dvorec